Moje prvé dojmy z cesty do Írska – píše Sabína

Do Írska som pricestovala v auguste tohto roku s cieľom zdokonaliť sa v angličtine. Bývam na vidieku, neďaleko čarovného mestečka Ballybonnion. Na Slovensku bývam v Bratislave, kde sme zvyknutí na hluk veľkomesta a na hektický, uponáhľaný každodenný život. Považujeme to...

za prirodzené. Až keď sa ocitneme vo veľmi pokojnom a tichom kraji - ako ja teraz - nestačime sa čudovať, že aj tak môžu ľudia žiť?

Naozaj je Írsko „zasľúbená zem“?

Írsko má už na pohľad vysokú ekonomickú úroveň, čo sa odzrkadľuje všade aj v bežnom živote - v bývani, v obchodoch, aj v správaní...!

Ľudia sú k sebe úžasne milí a tolerantní. Zdravia jeden druhého (aj neznámych), a to hallo, alebo hi! (ahoj). Je to veľmi milý zvyk, hneď ma „oslovil“. V obchodoch sú predavačky usmievavé a veľmi ohľaduplné. Práve včera sa mi stalo, že som mala väčší nákup v jednej ruke, druhou som držala dieťa za ruku a keď to predavačka v obchode videla, bez váhania sa mi ponúkla, že mi pomôže. Zobrala mi nákup z ruky a v daždi mi ho odniesla až k autu.

Na cestách ľudia jazdia veľmi pomaly, myslim, že práve na to pomalé jazdenie som si zvykala najdlhšie. Cesty sú totiž často plné serpentín a veľmi úzke.

Takmer každý deň tu prší, aj v lete, ale príroda je úchvatná. Krásna zeleň je všade po celej krajine. Ľudia nepestujú zeleninu a obilie v takej hustote ako u nás. Radšej chovajú kravy a kone. Preto sú polia upravené na tento účel. Zelena tráva poliata každodenným dažďom je samá osebe zázrakom prírody, našej chorej Matky Zeme. Rozdiel medzi vidiekom a mestom nie je takmer žiadny.

Vysoká životná úroveň je na pohľad rovnaká všade. Väčšinou ľudia žijú samostatne so svojou rodinou ďaleko od seba. Vodia deti do škôlky aj do školy ďaleko od domova. Matky po 6-mesačnej materskej dovolenke musia ísť do práce. Aj za lekárom, aj pre nákup musia veľa jazdiť. Nemajú tak všetko poruke, ako my. Na druhej strane sú však veľmi úzko spojení s prirodou. Ich domy su farebné i učelovo prekrásne upravené.

Stretla som sa aj s mnohými seniormi, pôsobili na mňa výzorom spokojných a šťastných ľudi. Obéznych ľudí tu takmer nevidno, vďaka ich svojskému životnému štýlu. Íri, nakoľko boli dlho utláčaní Angličanmi, majú v sebe zakorenenú pokoru a toleranciu voči cudzím ľuďom. Zistila som, že práve Slováci tu majú dobré meno, čo ma nesmierne potešilo.

Žijem tu len krátko - 2 mesiace, ale krásných dojmov a skúsenosti už mám veľa.

Prajem každému, kto ešte nebol v Írsku, aby si našiel čas aj pre túto daždivú, ale prekrásnu krajinu. Pozdravujem Slovensko a čitateľov Seniora z ďalekého Írska.

Sabina Mrovčáková, eurike@centrum.sk.